Je skoré nedeľné ráno, vonku ešte tma. Otváram oči. Prvé čo si uvedomím, je vôňa. Vôňa zapraženej polievky a pripálenej hrianky na platni. Vyskočím z postele, pozriem z okna a letím do kuchyne. „Tati ! Vonku neprší. Ideme?“ – Tak to bolo a bolo to pred 45 rokmi. Vždy keď ma otec potreboval dobre nakŕmiť, aby som za hodinu nepišťal, že som hladný, navaril mi zapraženú polievku. Dodnes si ju rád varím pre jej neopakovateľnú vôňu a chuť. Spojenie teplej hustej polievky s chrumkavou hriankou je jedinečné. Pod čiarou píšem, že je vynikajúcim liečivom po tzv. ťažkej noci… :o) A kam sme to vlastne išli? Predsa na rybačku do Hamuliakova, kde boli staré dunajské ramená, krásne rybárske terény a kde sme mali čln, ktorým sme ich mohli brázdiť a objavovať. Napísal som „boli“, pretože už nie sú, museli ustúpiť priehrade a čln nám ukradli. Ale rybárska vášeň a láska k prírode ktorú do mňa „vštepil“ môj otec, tá mi zostala dodnes. Ďakujem Ti Tati…