Bol som ešte školopovinný, keď ma mama vzala na prehliadku detských speváckych zborov do maďarskej Šoproni. Trmácali sme sa starým autobusom hodiny a tak sme sa potešili, keď nás po príchode usporiadatelia pozvali do školskej jedálne na občerstvenie. Podávali sa tvarohové slíže – túrós csusza. Ako mi ich kuchárka nakladala na tanier, v ruke sa jej blysla žufanka so smotanou a nakoniec poriadna lyžica smaženej cibule so slaninou. „Preboha niééé!“ – kričím v duchu, „ja chcem pocukrované!“ To však nikto nepočul a tanier mi spolu s úsmevom pani kuchárky pristal na tácke. A čo bolo ďalej? Zvláštny obrat. Bol som si vypýtať repete, duplu alebo nášup a išiel by som aj druhý krát, ak by som sa nehanbil. Od toho času sa tieto superslíže začali variť aj u nás doma. Musím ešte spomenúť, že asi nepoznám jedlo, ktorého malá porcia zasýti tak, ako táto dobrôtka. V Maďarsku sa tieto slíže podávajú aj ako príloha k peknému kúsku krkovičky. No to som ešte neskúšal, netrúfam si… 🙂